Moderné sušičky spočiatku začínali so sušiarňami s pevným lôžkom-prevádzkovaným v dávkach{1}. V polovici 19. storočia používanie tunelových sušiarní znamenalo vývoj sušiarne od dávkovej prevádzky po nepretržitú prevádzku. Rotačné bubnové sušičky lepšie dosahovali miešanie zrnitých materiálov, čím sa zlepšila kapacita a intenzita sušenia. Niektoré priemyselné odvetvia vyvinuli sušičky na nepretržitú prevádzku prispôsobené ich špecifickým požiadavkám, ako napríklad rotačné bubnové sušičky v textilnom a papierenskom priemysle.
Začiatkom 20. storočia sa rozprašovacie sušičky používali pri výrobe mlieka a poskytovali výkonný nástroj na-sušenie tekutých materiálov vo veľkom meradle. Od 40. rokov 20. storočia sa s rozvojom fluidizačnej technológie objavili fluidné a pneumatické sušičky s vysokou-intenzitou a vysokou{5}}výrobou. Medzitým lyofilizácia, žiarenie a dielektrické sušičky poskytli nové metódy na splnenie špeciálnych požiadaviek. Infračervené a mikrovlnné sušičky sa začali vyvíjať v 60. rokoch minulého storočia.
Existuje mnoho typov mechanických zariadení používaných na operácie sušenia. Podľa prevádzkového tlaku ich možno rozdeliť na atmosférické a nízkotlakové (vákuové)-sušičky. Podľa spôsobu prevádzky ich možno klasifikovať ako dávkové alebo kontinuálne. Podľa sušiaceho média to môže byť vzduch, spaliny alebo iné sušiace médiá. Podľa režimu pohybu (pohyb materiálu a tok sušiaceho média) môžu byť súbežné, protiprúdové, protiprúdové alebo krížové.
Podľa prevádzkového tlaku sa sušičky delia na atmosférické a vákuové. Prevádzka vo vákuu môže znížiť parciálny tlak pary vlhkosti v priestore, urýchliť proces sušenia, znížiť bod varu vlhkosti a teplotu sušenia materiálov a zabrániť ľahkému úniku pary. Vákuové sušičky sú preto vhodné na sušenie materiálov citlivých na teplo, ktoré sa ľahko oxidujú, výbušné a toxické,-ako aj na prípady, keď je potrebné získať výpary vlhkosti.
